Najlepšie riešenie je neriešiť..(Stalky)

Come back home darling!7.časť

29. dubna 2009 v 23:03 | Lenusqa |  Come back home darling!
Ahoj,takže nakoniec som sa s tým natrápila a dávam sem siedmu časť.Ak sú tam gram. chyby,tak sa ospravedlňujem,ale už ani poriadne nevidím na to,čo píšem.Táto časť je aj o tom,čo sa deje u Wayovcov.Tú novú,It isn´t only dream som prepísať nestihla ale do toho sa dám, zajtra.NAOZAJ,SĽUBUJEM.Ale teraz už dem spát,ešte si pustím MCR a zase zaspím so slúchatkami.Jak vždy...




u Wayovcov: Gerardova mama bola na tom psychicky dosť zle. Už prešiel týždeň, odkedy Gerard odišiel a ona odvtedy nebola v práci, pretože toho nebola schopná. Mikey chodil do školy normálne, ale Gerard mu veľmi chýbal. Odkedy bol otec späť, atmosféra sa zmenila. Musel pripustiť, že za ten týždeň nachytal zopár dobrých známok. Lepšie ako inokedy. S Frankom sa stretol až v pondelok ráno a aj to sa len pozdravili. Otec si našiel prácu neďaleko domu a tak cez obednú prestávku mohol zaskočiť domov na obed. Teraz sedeli v obývačke a Mikey sa hore učil. Rick sa otočil na svoju ženu. "Donna," začal jemne a pohladil ju po ruke. "Prestaň sa už trápiť. Ja viem, že je to moja vina, že tu Gerard nie je. Ale určite sa má dobre. Nemusíš sa oňho báť." Otočila k nemu tvár. "Rick, je to môj syn! A ty mi povieš, že sa oňho nemám báť? Výborné! Už týždeň o ňom nič neviem! Neviem, či je vôbec nažive! Ale hlavne že sa o seba vie postarať... Jasné, to je fakt upokojujúca veta!" prudko vstala a vybehla do spálne. Tam sa hodila na posteľ a opäť sa rozplakala. Gerard jej veľmi chýbal a naozaj veľmi sa oňho bála. Netušila kde je, čo robí, ako sa má, či ešte vôbec dýcha. Potom sa pri dverách ozval zvonček.

Frank: Neozval som sa. Nechcem sa s nikým rozprávať. Chcem byť sám... Chcem byť s Gerardom... "Frank?" ozval sa otcov hlas. Ticho. "Môžem vojsť?" Zase nič. Zavrel dvere a sadol si na posteľ. "Počuj, nebol som tu týždeň, ale vidím, že s tebou niečo nie je v poriadku." Položil mi ruku na chrbát. Do očí sa mi tisli slzy, no nechcel som sa pred otcom rozplakať. "Frank?" On mal taký ukludňujúci hlas. Napokon som sa otočil a oči sa mi leskli od sĺz. "Mám veľmi dobrého kamaráta. Je to Gerard Way. Spoznal som ho raz, keď som bol vonku. Chodíme spolu do školy." Odmlčal som sa. "Teda, chodili sme. V sobotu som bol u nich a večer sa zjavil jeho otec. Gerard ho nenávidí, pretože od nich pred šiestimi rokmi odišiel a zruinoval im životy. A zrazu sa objavil. Gerard bol veľmi nahnevaný. A ušiel. Hľadal som ho celú noc a nakoniec som ho ráno našiel pri jazere. A potom odišiel. Nepovedal kam, proste odišiel..." Už som neudržal slzy. "Oci, je to môj najlepší priateľ na svete... Nikto lepší ako on neexistuje! Prečo sa to muselovšetko takto pokašlať?" Otec ma objal a povzdychol si. "Frank, podľa tvojho rozprávania usudzujem, že to ten chlapec musel mať veľmi ťažké. A chápem to. A podľa toho, ako krásne si o ňom rozprával, si nemyslím že je to iba kamarátstvo, čo vás spája..." Zamrzol som. Hovoril to tak pokojne... Odtiahol som sa a zahľadel som sa naňho, v tvári mal ustarostený výraz. "Oci, ale ja nie som žiadna sprostá buzna!" vyhlásil som rozhodne cez slzy a otcovi sa na tvári zjavil náznak úsmevu. "Ja viem Frank. Ale k Gerardovi iste cítiš niečo viac. Je to tak?" opýtal sa a ja som opatrne prikývol. "Síce to neuznávam, ale pokiaľ má byť môj syn šťastný, spravím preňho čokoľvek." Usmial sa na mňa. "Ale pokiaľ bude Gerard preč, tak šťastný nebudem. Neviem kde je, neviem ako sa má..." Opäť ma objal. "Neboj sa Frank. Všetko bude dobré. Treba ho nechať, nech si všetko urovná v hlave. A ty si už teraz ľahni, aby si nebol v škole unavený." Vstal a otvoril dvere. "Ďakujem ocko," povedal som a pokúsil som sa o úsmev. "Nie je zač synak. Dobrú noc." "Dobrú oci." Zhasol svetlo, zavrel dvere a ja som sa zakutral pod periny. Premýšľal som nad jeho slovami a nakoniec som zaspal...

O týždeň neskôr

Zobudil som sa do teplého májového utorka. Na oblohe nebolo ani mráčika, obliekol som si teda riflové trojštvrťáky, no nevynechal som vybíjaný punkérsky opasok a reťaze. Odkedy som sa porozprával s otcom, bolo mi o čosi lepšie. V škole soms a dokázal ako-tak sústrediť, ale stále mi chýbal Gee. Po škole som sa rozhodol, že navštívim jeho mamu. Kúpil som v najbližších potravinách čokoládu a pobral som sa k ich domu. Zazvonil som. Nič. Čo nie sú doma? Skúsil som ešte raz. Po chvíli sa objavila Gerardova mama-teda jej napodobenina. Gaštanové hladké vlasy mala ledabolo stiahnuté v strapatom cope a na sebe vyťahané tepláky a kaki tričko, ktoré bolo určite aj dva razy také veľké ako ona. V tvári mala bledý a ustarostený výraz... Už to nebola TÁ pani Wayová, ktorú som poznal...

Gerard: Ledva štyridsaťpäť. A ten pán, čo si hovorí môj otec, má tridsaťdeväť. "Ahoj zlatko," pozdravila s úsmevom babka a vyzula sa. Vypol som telku a šiel som za ňou. "Ahoj babi." Dala mi pusu na líce a presunuli sme sa do kuchyne. "Babi?" "Hmm?" "Ty si si s dedkom adoptovala môjho "akože" otca?" Táto otázka ju zjavne zaskočila. Pozrela na mňa a keď uvidela môj spýtavý pohľad, povzdychla si. "Vieš Gee, tvoj ote... Teda Rick je synom tvojho dedka, no ešte z prvého manželstva. Ako vieš, tvoj dedo mal 58 rokov keď zomrel. Mňa si vzal dva roky po tom, čo sa Rick narodil. Brala som ho ako vlastného. Lipol na svojom otcovi, keďže bol jedináčik, tak mal všetko po čom túžil. Dedo mu kúpil auto, prispel na dom, pomohol mu s úspešnou kariérou manažéra. Lenže ako plynul čas, Rick už otca natoľko nepotreboval. Našiel si tvoju mamu a spolu si založili rodinu. Už sa tu tak často neobjavoval. Chodil sem len vtedy, keď ťa priniesol ale aj to väčšinou robila Donna. Potom si našiel tú mladú harpyu a nechal sa ňou uniesť. Veľmi sa vtedy s tvojim dedkom pohádali. Odvtedy sa tu neukázal. Na pohrebe síce bol, ale odvtedy jeho noha hranice Richmondu neprekročila. Po pohrebe mi vytkol veľmi veľa vecí, dokonca aj to, že som zodpovedná za smrť tvojho dedka." Vyvalil som na ňu oči. "No, tak to je zhruba všetko. A teraz idem spraviť večeru." Bez slova som prikývol a hnev naňho v mojom srdci vzplanul oveľa viac, než predtým. Celého ma pohltila nenávisť voči nemu. Oči sa mi zúžili a hlava mi išla prasknúť. Ozývalo sa v nej iba jediné: NENÁVIDÍM ŤA!!!

O týždeň neskôr

Hnev vo mne stále pretrvával, no zakrýval som to. Celý týždeň čo som v Richmonde som nevytiahol päty z domu. Malo by sa to zmeniť. Stále mi v hlave vírili myšlienky smerujúce k NEW JERSEY. Lepšie povedané-k mojej mame, Mikeymu a hlavne: k FRANKOVI. Rozhodol som sa, že dnes si pôjdem Richmond poobzerať. Vonku bolo slnečno, no nad severnými lesmi viseli mračná. Vzal som si preto bundu, nejaké peniaze a pobral som sa. Prvá zastávka: CINTORÍN. V stánku som kúpil kyticu červených karafiátov a sviečku v červeno-zlatom skle. Vo vrecku som mal zapaľovač a pobral som sa k tabuli. TOM WAY-sektor VII. Vydal som sa teda po chodníku podľa tabule. Nakoniec som to našiel. Mramorový náhrobný kameň s čierno-bielou fotkou a zlatým písmom. Babka tu iste nedávno bola, pretože kytica nebola až tak zvädnutá. A tak som len vymenil vodu a jemne som tam napchal aj tú svoju. Kahanec v skle som položil na podložku a zapálil som ho. Potom som sa v duchu dedkovi ospravedlnil, že som neprišiel skôr a zahľadel som sa na fotku. Akoby som mu z oka vypadol. Lenže on mal plavé vlasy a bol mohutnejší, zatiaľ čo ja s mojimi tmavými vlasmi som bol podstatne tenký. Keď začal pofukovať vietor, pobral som sa domov.

Frank: Díval som sa na ňu s údivom, no ona bola zjavne rada že ma vidí, pretože na popraskaných perách sa jej mihol náznak úsmevu. "Frankie," povedala a objala ma. Objatie som jej opätoval. No bola veľmi slabá, takmer som necítil že ma drží. "Dobrý deň pani Wayová." "Poď ďalej zlatko, len poď." Vošiel som dnu, do tej známej priestrannej haly. "Toto je pre vás. Taká maličkosť." Podal som jej čokoládu a ona si ju vzala. "Ďakujem Frankie. Ale to si nemusel." "Maličkosť," zopakoval som a ona kývla smerom k obývačke. Pohol som sa teda za ňou. Keď som si sadol na béžovú koženkovú pohovku, zachvátil ma divný pocit a vrátili sa spomienky na ten osudový večer, keď sme tu sedeli aj s Gerardom a Mikeym. Zavrel som oči a snažil som sa myšlienky odohnať. "No, ako sa máš Frank?" začala pani Wayová. "Som veľmi rada, že si sa zastavil." Pozrel som do jej čokoládových očí. Do očí, ktoré predtým žiarili iskrou silnej sebavedomej a milujúcej ženy. No teraz? Zívali prázdnotou a smútkom...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 fallen angel *SB* fallen angel *SB* | Web | 30. dubna 2009 v 20:13 | Reagovat

je mi Donny líto.. ach..

2 wero---fuckin SB (ktore je veelmi neporiadne a necita hned frerardy jak treba) wero---fuckin SB (ktore je veelmi neporiadne a necita hned frerardy jak treba) | Web | 3. května 2009 v 12:25 | Reagovat

aaaaaaach super cast aale kedy sa uz gee vraati?!?jooj pls rychlo new cast!!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama